Detský spevácky zbor Svrčinovec

Sv. Anton

opát

Sviatok: 17. január
asi 250-356
Význam mena: prvorodený; bojujúci v čele proti nepriateľom
Emblém: biskupská berla, ošípaná, zvon, kríž v tvare T


Antonov celý život nebol ničím výnimočne zvláštnym, bol celkom obyčajným. Keď mal 18-20 rokov, zomreli mu rodičia. Zdedil po nich tristo akrov pôdy a zodpovednosť za mladšiu sestru. Jedného dňa počul v kostole čítať evanjelium svätého Matúša 19, 21: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Bez toho, aby sa posadil, stále meditujúc nad týmito slovami, vyšiel z kostola. Rozdal všetok svoj majetok okrem toho, čo on a jeho sestra potrebovali nevyhnutne pre svoj život. Po vypočutí Matúša 6, 34: „Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.“ predal všetko ostatné, zveril svoju sestru do opatery v ženskom kláštore a odišiel do samoty, aby mohol žiť v modlitbe, pôste a tvrdej manuálnej práci. Nestačilo mu iba počúvať slovo, on začal žiť to, čo Ježiš povedal.
Zakaždým, keď počul o niekom, že je to svätec, chcel sa na neho pozrieť. Nehľadal múdrosť slov, hľadal skutky múdrosti. Ak obdivoval u niekoho jeho stálosť, vytrvalosť v modlitbe, láskavosti či trpezlivosti, mal túžbu napodobniť ho. Až potom vrátil domov.

Vo svojom živote zápasil s pokušeniami diabla. Jedným pokušením bolo zanechať asketický život, aby sa mohol starať o sestru. Takisto dostával pokušenia, aby zveľadil svoj majetok, aby sa vrátil k peniazom a podobne. Anton odolal. Potom mu pokušiteľ začal lichotiť, hovoril mu, aký je mocný, keď ho sám premohol, odohnal. Keď ho raz diabol po zápase zbitého opustil, Anton zostal ležať ako mŕtvy. Priatelia ho doniesli do chrámu. Z tohto zápasu sa len ťažko spamätával. S výčitkou sa obrátil na Boha: „Kde si bol, keď som ťa potreboval?“ Boh mu odpovedal: „Bol som pri tebe, pozeral som sa na tvoj boj. Videl som, že sa nevzdávaš. Preto som zostal s tebou a chránil som ťa tak, ako som bol a stále budem s tebou.“

Mnoho ľudí prichádzalo za ním s prosbou o radu. Anton zvykol hovorievať, že kľúčom askézy je húževnatosť v tom, aby človek nespyšnel. Radil ľuďom, aby sa snažili o radosť, akoby každý deň začínali nanovo.
Istý čas (asi dvadsať rokov) žil zamurovaný v jednej miestnosti, priatelia mu nosili chlieb. Množstvo ľudí za ním stále prichádzalo. On sa ich snažil odohnať, pretože chcel byť sám. Nakoniec mu vyvalili aj dvere na miestnosti. Mnohí sa vďaka nemu obrátili, uzdravili na duši a niektorí aj zostali u neho, aby sa učili jeho spôsobu života. Týchto považujeme za prvú rehoľnú komunitu v dejinách, aj keď to nebolo presne ono, čo dnes myslíme pod pojmom rehoľa.

Anton sa však stále bál, aby nespyšnel, keď za ním chodilo toľko ľudí. Uprostred noci odišiel do púšte, kde našiel Saracénov. Tí ho zaviedli veľmi hlboko do púšte, do horskej oázy. Tam začas žil, no jeho ľudia ho aj tam našli. Zomrel ako stopäťročný.

zdroj: Knazi.sk

 
 st4rz.tk